O časopise
Spomienky zakladateľky školského časopisu Cŕŕn
August 2001. Učitelia našej ZŠ ešte čerpajú dovolenku a vedenie školy pripravuje plán práce na budúci školský rok. Sedím v kancelárii spolu s pani riaditeľkou Magdalénou Vaníkovou, máme rozložené papiere a cizelujeme, čo sme pripravili pre žiakov a učiteľov v oblasti vzdelávania a výchovy. Pani riaditeľka má na stole celoročný plán práce a snaží sa doplniť ešte nejaké detaily, ktoré by mohli obohatiť činnosť žiakov i učiteľov v nadchádzajúcom školskom roku. Posledný augustový týždeň, keď pracovníkom školy končí dovolenka a opäť začína školská práca, na úvodnej pracovnej porade bude pedagogický zbor informovaný o úlohách, ktoré vyplývajú z plánu školy pre každého pracovníka. Odrazu pani riaditeľka preruší ticho a pýta sa, či nemám ešte nejaký dobrý nápad. Po chvíli uvažovania som navrhla založiť školský časopis. Vždy mi to v činnosti školy chýbalo. V predošlých rokoch bolo niekoľko pokusov, no ani jeden neprežil dlhšie ako niekoľko čísel časopisu. Pani riaditeľke sa rozžiarila tvár, hneď tento môj návrh uvítala a poverila ma vydávaním školského časopisu. Mňa to tiež potešilo, pretože prácu novinárov som mala možnosť sledovať priamo v mojej rodine, celkom zblízka. Môj otec bol totiž novinárom a neskôr šéfredaktorom celoslovenského denníka Smena. A tak sa to všetko začalo.
Keď už bol rozbehnutý školský rok 2001/2002, vydala som sa urobiť prieskum a nábor priamo do tried. Snažila som sa pre prácu v školskom časopise získať žiakov, ktorí radi slohovali, skladali verše, radi kreslili, boli komunikatívni a kreatívni. Záujemcov bolo neúrekom. Hneď sme si dohodli prvé stretnutie., kde sa dozvedeli, čo bude náplňou práce každého "redaktora". Povedali sme si, aký zmysel má vydávanie školského časopisu, akú by mal mať štruktúru, aké rubriky a hlavne, akým témam by sa oni sami chceli venovať. Nadšenie a odhodlanie bolo veľké. Všetci sa tešili na zaujímavú činnosť "žurnalistov". Zatiaľ sme však nevedeli, ako by sa náš budúci časopis mal volať. Bolo mnoho návrhov, tie však postupne žiaci zamietli, takže dostali úlohu na doma. Popremýšľať nad výstižným a zároveň zaujímavým názvom, ktorý našich budúcich čitateľov zaujme. Aj ja som si dala takú úlohu. O pár dní sme sa opäť stretli. Žiaci prišli s rôznymi názvami. Školský časopis, Život v škole, Žiačik, Čo nové?,... Mali sme dosť bohatý zoznam, z ktorého by sa mohlo niečo vybrať. Zrazu sa nejaký žiak opýtal, či som aj ja rozmýšľala, aký by som zvolila názov. A tak som im porozprávala o televíznej relácii z 90. rokov 20. storočia, ktorá sa venovala deťom a volala sa Crn-crn. Viedol ju vtedajší známy herec a moderátor Jozef Nodžák, ktorého v relácii volali Majster N. Vyzeral komicky, pripomínal Einsteina a robil s účinkujúcimi deťmi tejto relácie rôzne pokusy z fyziky. A tak ich zábavnou formou naučil fyziku milovať. Detských hercov v tejto relácii oslovoval "milé moje detiská" a "milí moji Crngáči" a oni ho preto tiež mali radi. Detskí televízni diváci sa tešili na toto zábavné vysielanie a s nimi aj väčšina ich rodičov.
Keď som žiakom vyrozprávala príbeh o relácii Crn-crn, môj návrh znel Cŕŕn ... zvukomalebné, onomatopoidné slovo, ktoré symbolizuje život v škole. Veď čo by bola škola bez zvuku zvončeka, ktorý ohlasuje začiatok a koniec školského vyučovania, zvoláva žiakov do tried a oznamuje im vytúžené prestávky. Tento názov sa deťom hneď zapáčil. Takto vznikol názov nášho školského časopisu, ktorý prežil dodnes. Mnohí žiaci sa v ňom realizovali, naučili sa písať, stále boli tvorivejší a mnohých táto činnosť naozaj bavila. Naučili sa ako písať úvodník, ako robiť rozhovory so žiakmi i učiteľmi, informovali o aktivitách školy, rôznych športových a kultúrnych udalostiach, vedomostných súťažiach... Všetci žiaci, ktorí sa akokoľvek zaslúžili o dobré meno školy, mohli si svoje vlastné meno nájsť na stránkach časopisu. Nemôžem nespomenúť prvú veľmi aktívnu redaktorku Janku Pančíkovú, ktorá aj dnes, keď je už dávno dospelá, pravidelne prispieva svojimi článkami do nášho obecného časopisu Valaštiansky hlásnik. Láska k písanému slovu jej ostala. Možno aj niektorí ďalší sa naučili čosi užitočné, keď aktívne prispievali do nášho časopisu. Prinajmenšom sa isto vylepšili v štylizácii, zdokonalili sa vo využívaní svojej slovnej zásoby a zlepšili si pravopis. Pretože súčasťou tvorby časopisu bola aj korektúra textov.
Nemôžem obísť ani našu kolegyňu Mgr. Katarínu Paprčkovú a jej manžela. Obaja sú výnimoční ľudia. Bez nich by totiž nevyšlo ani jedno číslo Cŕŕn. Keď sme začínali, o počítačoch sme mohli len snívať. Škola mala niekoľko starších kusov, ktoré nám darovali dobrí ľudia. Na tých sa však dali prepisovať iba texty, internet sme v škole ešte nemali. Rodina Paprčková však mala počítač aj internet. Vďaka ich ochote a snahe časopis pravidelne vychádzal. Prepisovali texty, ilustrovali ich a tlačili na svojej tlačiarničke. Keďže v začiatkoch neboli k dispozícii finančné prostriedky na výrobu časopisu, robili to manželia Paprčkovci nezištne. Až neskôr sme si vybavili na OÚ rozmnožovanie časopisu, čo realizovala pani Alexandra Murínová. Potrebné financie sme postupne získavalo od sponzorov z radov detských i dospelých čitateľov. Naši mladí tvorcovia boli súčasne aj kolportérmi a to ich tiež bavilo. Cez prestávky roznášali časopis žiakom a ponúkali ho aj na uliciach Valaskej našim občanom.
Keď som v r. 2005 odišla do dôchodku, vo vydávaní časopisu ďalej pokračovala Mgr. Katarína Paprčková, PaedDr. Denisa Maťovčíková a Mgr. Martina Tyčiaková.
Všetkým, ktorí venovali svoj čas tvorbe školského časopisu Cŕŕn, patrí veľká vďaka. Pretože už neodmysliteľne patrí k histórii našej školy a vychádza už 20. školský rok pre potešenie všetkých čitateľov.
Mgr. Mária Škultétyová