Exkurzia do Serede

Aj naši žiaci navštívili Múzeum holokaustu Seredi. V priestoroch bývalého pracovného a koncentračného tábora, ktoré predstavuje autentické miesto viažuce sa k tragickému obdobiu riešenia židovskej otázky na Slovensku počas druhej svetovej vojny absolvovali odborný výklad. Deviataci tak mali možnosť vidieť rôzne fotografie a predmety súvisiace s prenasledovaním Židov, vystavené dobové dokumenty a dobytčí vagón, v ktorom deportovali Židov do koncentračného tábora Auschwitz. Súčasťou múzea je aj vzdelávacie stredisko, kde nám priblížili každodenný život v židovských getách a dozvedeli sa viac o osudoch detí v pracovnom tábore v Seredi.

Čo zaujímavé sa ešte dozvedeli? Ako sa cítili? Ktoré príbehy im navždy ostanú v pamäti?

Klaudia Semančíková, 9.B: V múzeum v Seredi nám na začiatku pustili príbeh Edity Grosman, ženy ktorá prežila 1. transport zo Slovenska. Jej príbeh ma zaujal, neviem si ani predstaviť, čo musela prežívať. Boli sme sa pozrieť aj na vagón, kde prevážali ľudí. Pršalo, takže som chcela ísť už do ďalšej budovy. Bola tam aj jedna miestnosť, v ktorej púšťali mená detí, ktoré zomreli. Bolo to veľmi silné. 

Marika Bundová, 9.B: Už na začiatku ma zaujal silný príbeh Edity Grosmanovej, ktorá prežila Osvienčim. Keďže som tam raz už bola, tak som trochu vedela, čo nás čaká, no so sprievodcom som sa toho dozvedela omnoho viac. V jednej z budov bol kočík a bábika, ktorú zobrali mame alebo niečo také. Celé to malo takú smutnú atmosféru, ale páčilo sa mi tam.

Danka Skalošová 9.A: Keď sme šli na výlet, tak som si myslela, že to bude nuda. Ale keď sme tam prišli, tak sme potom šli do miestnosti,  kde sme pozerali film o starej dáme, ktorá prežila Holokaust a rozprávala o sebe a o tom, aký bol ten Holokaust. Zároveň ma to video dojalo, bolo to dosť smutné. Potom prišiel ten pán, ktorý nás sprevádzal v múzeu, bolo to veľmi zaujímavé a aj smutné, čo tí ľudia si museli prežiť. Prešli sme potom všetky budovy a videli sme všetky výstavy. Hlavne sa mi páčili tie sklené panely, na ktorých boli mená ľudí, ktorí zomreli. Potom sme už prešli celé múzeum a šli sme do inej budovy si pozrieť prezentáciu... Bolo to krásne a dojímavé. Ďakujem za pekný výlet. Chcela by som ešte raz zažiť pekný výlet.

Matúš Badinka, 9.B: V múzeu holokaustu v Seredi bolo veľa zaujímavých vecí. Dozvedel som sa o prvom transporte zo Slovenska a videl som aj vagón, v ktorom ľudí prevážali do koncentračných táborov. Zarazilo ma, keď som videl sklené panely s menami obetí holokaustu. Ešte viac ma ale zarazilo, keď som sa dozvedel, že to bol len zlomok zo všetkých, čo zomreli. Zaujímavé boli aj smiešne konšpiračné teórie. Netreba zabudnúť ani na múr nárekov, ktorý bol dosť na zamyslenie. Pani učiteľky si tam dokonca napísali svoje modlitby. Celkovo som rád, že som ho absolvoval. Na hodinách dejepisu by som sa chcel ešte dozvedieť o pokusoch o útekov z táborov .

Anna Kristína Bartošová 9.A: Mne sa v múzeu najviac páčilo, ako to tam bolo zostavené, ako celkovo všelijaké tie texty a celkovo ten dizajn, ako to tam bolo urobené. Celkom  ma zaujal ten dokument na začiatku, bolo to zaujímavé a aj ma to dojalo, že som mala slzy na kraji. Myslím, že to bol predposledný dom, kde boli také ˮmaketyˮ, napríklad školy.... My sa sťažujeme stále, aké máme staré lavice alebo nám nevyhovujú žiadne naše topánky či oblečenie. Vo všetkom si vyberáme a sme veľmi pohodlní. Sťažujeme sa na všetko a popri tom nám rodičia doprajú, o čo si povieme. A oni nemali poriadne si ani čo obliecť. Jednými topánkami robili všetko. Takže pre mňa bolo toto asi také, čo mi hneď udrelo do očí. A bolo mi to aj ľúto. Chcela by som sa o tom ešte aj učiť. 

Martina Komorová 9.A: Bolo to veľmi zaujímavé. Na začiatku sme si pozreli krátky dokument, kde rozprávala pani o tom, aké to tam bolo. Je hrozné len myslieť na to, čo všetko tam ľudia prežili. Najviac mi zimomriavky nabehli, keď sme boli v jednej takej tmavej miestnosti a hovorili sa tam mená a vek. Zaujalo ma, že o deti sa nestarali rodičia, ale iba pár žien o všetky. Ľudia boli strašne vychudnutí, lebo nemali čo jesť. Nebolo dostatok jedla. Na záchod chodievali v určený čas a kto nestihol, mal smolu. Nechcela by som niečo také zažiť.

Adam Lenčo 9.B: Návšteva Múzea holokaustu v Seredi bol naozaj srdcervúci zážitok. Bez otáľania sme boli vyslaní do bývalého pracovného a neskôr aj koncentračného tábora. V každej jednej miestnosti som aspoň raz mal zimomriavky. Možno aj preto, lebo von bolo naozaj nepriaznivé počasie. Bola zima, fúkalo a pršalo. Ale musím povedať, že to tomu miestu dodalo naozaj neobyčajnú atmosféru. Príbeh Edith Grosman bol ešte o to smutnejší, pretože aj počas čakania na prevoz do pracovného tábora spievali, vtipkovali a zabávali sa. Avšak to ešte nemali poňatia, že budú súčasťou jedného z najväčších zverstiev, aké sa kedy stali. Trochu ma mrzelo, že sme sa nedozvedeli viac o útekoch z táborov. Veľmi ma taktiež zaujalo vykresľovanie Židov v novinách ako monštrá a vôbec ich nebrali ako ľudí. Propaganda v tej dobe bola naozaj až na zvracanie. Nerozumiem, ako tí ľudia, ktorí tieto nezmysly písali, mohli s kľudom na duši spávať. Myslím si, že toto sú tie veci, o ktorých sa má rozprávať a je mi veľmi ľúto, že tu sú stále ľudia, ktorí tento režim uznávajú a podporujú.

Stela Belanová 9.A: Mne sa táto exkurzia v múzeum veľmi páčila. Bolo to síce dosť smutné, lebo tam zomrelo a trpelo veľa ľudí, ale je to nová skúsenosť do života, naučila som sa tam veľa nových vecí, čo som predtým nevedela. Najviac ma tam zaujali asi tie krátke dokumenty s ľuďmi, čo v tom tábore boli. Neviem si ani predstaviť, aké by to bolo, keby mňa teraz len tak zobrali a nútili by ma pracovať v takých neľudských podmienkach. Musel to byť hrozný pocit. Som rada, že takéto strašné veci sa už v dnešnej dobe nedejú, aj keď Ukrajina nemá od toho ďaleko. Páčilo sa mi ešte, ako nám to pán sprievodca prezentoval a ukazoval všelijaké zaujímavé veci.

Filip Bella, 9.A: Prekvapil ma príbeh pani, ktorá prežila koncentračný tábor v Osvienčime. O tom, ako s nimi zaobchádzali a o tom, aké zdravotné ťažkosti prekonala aj napriek krutým podmienkam a zaobchádzaniu.

Prekvapilo ma, že Židov nenávideli aj Slováci a nie len Nemci a ako ich odsudzovali kvôli rase. Vyvolalo to vo mne silné emócie, aký ťažký musel byť život v krajine, v ktorej ho každý nenávidí a do konca mu pripisujú politické problémy za jeho vinu.

Adam Švec, 9.A: V múzeu ma najviac zaujalo rozprávanie Edity Grosmanovej a jej príbeh, ako si pomáhali so svojou kamarátkou, keď boli choré. Zaujali ma aj tabule s menami ľudí, ktorí skončili v Seredi.

Prekvapilo ma , že ľudia, ktorí prežili v tábore, sa dožili veľmi vysokého veku aj napriek chorobám a namáhavej práci. Skoro všetci ľudia v tábore boli Židia . Deti automaticky zabili, pretože nemohli vykonávať žiadnu prácu. Rovnako skončili aj chorí. Zaujímalo by ma, prečo ľudí brali do tých táborov. Aký mali na to dôvod? Podľa čoho ľudí vyberali?

Nikola Oláhová, 9.B: Boli sme na exkurzií v Seredi, kde to bolo zaujímavé a hlavne zážitkové. Keď sme tam prišli, hneď ma to zaujalo. Na začiatku nám pustili dokument o Edite Grosman, ktorá rozprávala o tom, ako to všetko prežila. Potom sme sa premiestnili, kde nám náš lektor hovoril o holokauste a ukazoval nám rôzne predmety. Prechádzali sme budovy a v jednej z nej tam bola školská lavica, kde sa pred tým deti učili. Moje prvé slovo bolo, že mi oproti ním máme luxus, taktiež ma zaujalo miestnosť, kde hovorili mená Židov, ktorí podľahli, to ma veľmi dostalo. Tento výlet sa mi veľmi páčil, odniesla som si neskutočný zážitok, ale aj ponaučenie.

Nezabúdajme a nedovoľme, aby sa história opakovala!